Child of Darkness - Články

Bzzzz

Sun, 18 Sep 2011 03:33:36 +0200

Svet je plný zvláštnych prekvapení. Jedným z tých súčasných prekvapení je pre mňa to, že vôbec píšem tento článok. Druhým, že som ešte stále hore a bez akejkoľvek psychickej či fyzickej ujmy. Som absolútne bdelá, ani oči nemám unavené, nepila som žiadnu kávu a dokonca som vstávala o siedmej a prešla som 40 km na bicykli.

Žeby skutočne fungovala moja teória, že Sting oblažuje myseľ výdatnejšie, než spánok? Viete, Sting je Sting - má úžasný hlas, úžasné texty, spieva nádherne, z jeho charizmy vekom vôbec neubudlo a z talentu už vôbec nie. Čestne prehlasujem, mám platonickú lásku, je to stovky kilometrov vzdialený starý chlap.

Áno, veľa ľudí mi tvrdí, že som zvláštna. Najmä moji rodičia. Nevadí mi to. Milujem Stinga, aj keď moji kamaráti sa za ním ani neobzrú, počnúc Luciou, ktorá si stále mýli pojmy "Offspring" a "Sting", končiac Jurom, ktorý neznesie nič, okrem jeho dnb, techno a podobných hovadín.

Možno niekto z mojich spolužiakov by bol schopný spočinúť uchom na Stingovej kvalite a oceniť ju, ale keď sme spolu, vždy si vyspevujeme skôr Horkýže Slíže, Hudbu z Marsu a záležitosti takéhoto typu, Sting plynie akosi pomimo. No uvedomila som si, že na jeho koncert túžim ísť rovnako (ba možno viac) intenzívne, ako na koncert Billy Talent. Je to skutočne pán spevák. Ani môj drahý Ben Kowalewics na ňho nemá. Sting je Sting. Očarujúci. Uchvacujúci. Myseľ i dušu oblažujúci. Ešteže mám Katku a Dorotku, čo ho ocenia. A môjho otca. Aj keď ten nemá čas.

No možno ho nemilovať?

Kde je Šani?

Sun, 03 Jul 2011 23:58:33 +0200

Keď nie si online, neexistuješ.

Vraj neexistujem. Čo na tom? Ak je moja neexistencia daň za to, že teraz sa cítim naozaj živá, rada ju zaplatím. Hoci práve teraz ma tak trochu ubíja počasie a najmä fakt, že moja milovaná Lucka sa ocitla v nemocnici, uvedomujem si, že žijem najlepšie roky svojho života a chcem si ich riadne vychutnať.

Ide o to, že iba Chuck Norris vie, kde je Šani. Ale oveľa viac ľudí vie, kde sa nachádzam ja. Mám totiž skvelých spolužiakov, mám svojich skvelých kamarátov, kopec iných známych, a nájsť ma nie je až také ťažké, hoci... hoci nie som online. Isteže, aj to ma nesmierne mrzí, pretože blogovanie a iné internetové záležitosti ma bavia, ale radšej žijem svoj život osobne, než cez monitor. Je to tak krajšie.

Zatiaľ s pozdravom - Fox.

Krásne leto prajem ;)

Zoznámte sa, Joe Black.

Sun, 03 Apr 2011 15:21:33 +0200

Keď som bola mladšia, komunikácia cez stránku Pokec.sk patrila medzi moje takmer denné rituály. Stačilo len pár ťuknutí do klávesnice a hneď som si mohla písať s kýmkoľvek práve online, či už bol známy, neznámy, chlapec alebo dievča. Je však pravdou, že horlivé zoznamovanie s húfmi chlapcov som prenechala radšej kamarátkam a písala si skôr s ľuďmi, ktorých som poznala, ale nemohla som sa s nimi pravidelne stretávať.

A zatiaľ čo kamarátky skúsili rôzne stretnutia s ľuďmi z pokecu, ja som si začala uvedomovať, že to akosi... nemá úroveň a postupom času som pokec raz a navždy opustila.

Dnes je už situácia iná. Pokec, hoci je to ešte stále veľmi navštevovaná stránka, je pre mnohých už len spomienkou a ich životy sa premiestnili na Facebook. V podstate ide o to isté, len s inými možnosťami, a rozšírením záberu nielen na maličké Slovensko, ale rovno väčšinu našej planéty.

Priznávam, v súčasnosti je mojím takmer denným rituálom zapnutie Facebooku, ale narozdiel od mojich pár známych, ktorí ho pravidelne využívajú na komunikáciu hoci aj s Indmi a Arabmi, neustále sa snažím stenčovať počet svojich priateľov na len tých dôležitých, statusy pridávam zriedka, nepresedím pri ňom polovicu dňa a nehrám žiadne hlúpe hry. Cez Facebook sa nezoznamujem. Vlastne by som si ho rada aj zrušila, ale v niektorých prípadoch je skutočne užitočný, napríklad keď je niekto z vedľajšej triedy ochotný poskytnúť otázky, ktoré boli na písomke z geografie...

Touto svojou rozpravou však vlastne vôbec neriešim otázku internetového zoznamovania. Aký je môj názor naň? Je dobré alebo zlé?

Na internete sa celkom nepochybne ukrýva kvantum psychopatov a úchylov, ktorí vám o sebe sotva niečo povedia, alebo dačo naklamú, zneužijú vaše osobné údaje alebo fotografie, a keď sa s nimi náhodou stretnete, to nedopadne veľmi dobre.

Práve pokec oplýval veľkým množstvom týchto indivíduí, stačilo sa len pozrieť na takzvané sklo v miestnosti a hneď do očí udreli verejné výzvy s kvantom gramatických chýb typu: CAJOCKA NA FAJKU?; chces si uzit sex bes zavazkou? zavolaj, moje cislo - **** *** ***/ ozvy sa rp... Jednoducho krása, však?

Keby sme skončili tu, dalo by sa to zhrnúť jednoducho tým, že zoznamovanie cez internet je nebezpečné. Súhlasím, že v mnohých prípadoch je a že netreba riskovať stretnutiami s podivnými ľuďmi z pokecu. Ale predsa... Z osobnej skúsenosti vravím, že na internete sú aj ľudia, s ktorými zoznámenie stojí za to...

Preferujem zoznamovanie prostredníctvom blogov, veď ak si dlhú dobu čítam niečí osobný blog, je to vlastne čiastočný náhľad do jeho duše, viem, čo od neho môžem očakávať, môžem si všimnúť, akým štýlom píše súvislý text, nielen odpovede na primitívne otázky "popismenkujes?", "ako sa mas?", "co si dnes robil?", alebo "co mas na sebe?"

Takto som našla pár ľudí, ktorých blogy čítam nesmierne rada, a keď sa naskytne príležitosť, rada si s nimi píšem, či prípadne aj stretnem. Ešte radšej mám však zoznamovanie cez písané RPG.

Na tomto mieste sa zíde spomenúť, čo to vlastne písané RPG je.

Je to vlastne fantasy hra, väčšinou sa odohrávajúca v nejakom vymyslenom meste alebo na vymyslenej škole. Každý hráč tam má vlastnú postavu a žije na tom mieste, akoby bol tou postavou. Nie je to bojová hra. Ide o čo najlepšie vžitie sa do postavy, ktorá môže byť vytvorená podľa charakteru hráča, alebo čisto vysnívaná, a následné podanie to do písomnej podoby, aby to vyznelo čo najvernejšie a zaujímavo.

Platí presne to, čo som napísala o zoznamovaní cez blogy, ale je v tom ešte niečo viac... Keď čítam článok, vidím výtvor, ktorý si dotyčný premyslel, možno ho niekoľkokrát pozmenil a až potom uverejnil. RPG sa tvorí za pochodu, človek nemá čas priveľa uvažovať, pretože naňho čaká niekto na druhej strane monitora, a preto mám možnosť sledovať reakcie človeka v danej situácii, ktoré vyšli z jeho mysle a prispôsobili sa podmienkam stránky.

Na takýchto serveroch sa pohybuje množstvo fantastických ľudí, ktorých spája jedna veľká záľuba - hranie RPG. Problémom však býva najmä to, že človek, s ktorým si porozumiem, býva kdesi na druhej strane Slovenska, alebo dokonca v Čechách. Ja osobne hrám RPG takmer dva roky a za ten čas som niekoľko z nich spoznala a mala to úžasné šťastie, že sme sa aj stretli...

Cez RPG a tým pádom cez internet som si našla jednu skutočnú priateľku. Je ňou Anička, ktorú som na svojom blogu párkrát spomenula pod prezývkou Nesis alebo Nesinka. Stretli sme sa síce zatiaľ iba dvakrát, ale píšeme si pravidelne, často spolu hráme RPG... Plánujeme sa stretnúť opäť cez Veľkonočné prázdniny a tiež by som ju rada pozvala cez leto k nám. Lebo ona je pre mňa skutočne dôležitá. Tento článok je venovaný jej.

A takto, hoci by som sa nestretla s nikým z pokecu, sa pravidelne zoznamujem cez RPG a veľmi rada by som mnohých z nich stretla. A viem, že s nimi sa nepopálim. Možno si naživo nesadneme, ale nikto z nich ma neznásilní a nezavraždí. A preto tvrdím, že zoznamovanie cez internet môže byť bezpečné, ak vieme, kde sa zoznamovať ;)

Naprieč nocou, naprieč nočnou oblohou...

Mon, 07 Feb 2011 02:28:15 +0100

6.2.2011 20:04

Vychádzam z domu, smerujúc na autobusovú zastávku na Luciin pokyn - vracia sa z Trnavy, mám ju počkať. Pohľad automaticky upieram k nebu. Priamo nad hlavou mi žiari jasná dvojhviezda Castor ekliptikálneho súhvezdia Blíženci, ktoré je, mimochodom, zároveň aj mojím znamením. Neďaleko Castora svetielkuje Pollux, jeho nebeská dvojička, trochu menej žiarivá, celkom odlišná od Castora, no predsa dopĺňajúca ten schizofrenický celok, ktorý Blíženci vytvárajú.

Pomaly kráčam ulicou, vychutnávajúc si atmosféru pomerne teplého večera. Hádžem po očku na vyosený Veľký voz, stojaci na oji, chudák. Jeho zadné kolesá ma však aj tak spoľahlivo vedú po päťkrát predĺženej ceste na sever.

Na sever k Polárke, pochopiteľne. Polárka navigátorka - mnohokrát ospevovaná, pričasto mylne pokladaná za najjasnejšiu hviezdu severnej oblohy. Ale okrem pomerne stabilnej polohy nie je ničím výnimočná, v jasnosti obsadzujúca až štyridsiate ôsme miesto v rebríčku... Ale vôbec ma to nerozrušuje, dnes je mimoriadne jasno a vidno dokonca aj ostatné ťažko rozlíšiteľné hviezdy Malého voza.

Pri pomyslení na najjasnejšiu hviezdu severnej oblohy ma chytá nezvratná túžba aj ju vidieť. Obraciam sa k juhovýchodu a kráčam pospiatky, venujúc pohľady nádhernému a žiarivému Síriovi. Nemôžem sa ubrániť úsmevu, Sírius je už vysoko nad obzorom a pod ním sa ťahá celý zvyšok jeho súhvezdia - Veľkého psa. Možno už pridlho som neskúmala a neobdivovala nočnú oblohu, naposledy bol pre mňa Veľký pes ešte z veľkej časti nepozorovateľný...

Pár ďalších pohľadov venujem starým priateľom - Oriónovi, teda konkrétne najmä modrému Rigelovi v pravej Oriónovej nohe, červenému Betelgeuze v pravom ramene, nežne svietiacej Bellatrix; a sedemhviezdnej Kasiopeji v tvare veľkého písmena W, no a som na zastávke.

Zdravím Jura, ukazujem mu Síriusa, ale stojíme pod lampou, odsúdení na rozoberanie iných tém, ako je vznešenosť a krása nočnej oblohy.

20:15

Autobus však už prichádza, s ním aj Lucia a nečakane aj Domino, ktorého som dlho nevidela. A Domino prekvapivo bez môjho zapríčinenia vyvracia hlavu k nebu, pravou rukou ukazuje dohora a tituluje štvoricu hviezd vpravo nad Oriónom Malým vozom.

"Domino, šibe ti, čo by robil Malý voz nad Oriónom?" tlčiem si v nechápavosti do hlavy, "Malý voz je hen, na severe." Ukazujem na Polárku a potom aj na Veľký voz, Domino kuká raz tam a raz späť.

"Ale šak sa kukni na to, no povedz mi, že to neni Malý voz. Čo by to bolo?"

Váham, pretože si nie som istá, ale Malý voz to nie je celkom určite. Nakoniec v duchu identifikujem Býka, ale keďže nie som presvedčená, nechám si to pre seba a radšej odvádzam Dominovu pozornosť k iným súhvezdiam.

"Pozri, priamo nad hlavou je Castor," vysvetľujem mu, "a rovnobežne s ním je aj Pollux, to sú Blíženci."

"Hentá?" ukáže Domino celkom mimo.

"Nie, tá tam!" ukazujem, akoby som sa snažila dočiahnuť nebo, ale Domino chápe. "To, čo si ukázal, je Malý pes, teda tá hviezda... Jak sa volá... Niečo na P..." rozmýšľam.

"Pes?" zasmeje sa Domino, ale vtedy mi napadne správna odpoveď.

"Prokyón!" víťazoslávne zahlásim a Domino si vzdychne.

"Rebeka, ty si šialená."

"Tak, čo už, ale baví ma to."

21:44

Po istom čase strávenom u Lucie sa vraciame aj s Jurom domov. Zem sa pohla a rozostavenie hviezd je zase trošku iné. Juro je znamením Lev a trochu ma škrie, že ho neviem identifikovať na oblohe, lebo spleť hviezd, v ktorej by sa mal Lev skrývať, sa mi naňho vôbec nepodobá. Ale zato mám aspoň Raka, ktorého som sprvoti nevedela vôbec nájsť... Akosi sa mi nezmestil do mapy.

7.2.2011 00:01

Domino môj stav vystihol - som skutočne blázon. Namiesto toho, aby som šla spať (hoci v pondelok ráno nemusím skoro vstávať), vytrvalo hľadím cez strešné okno na oblohu a vidím... Leva. Bol to on, v tej neidentifikovateľnej kope hviezd zrazu úplne zreteľný - totiž, inak sa otočil a teraz ho vidno úplne geniálne. Celého, aj s Denebolou a Regulom. Je nádherný.

Staviam sa na stôl, aby som mohla pohľadom obsiahnuť väčšiu časť oblohy, a spoza strechy susedovho domu sa mi vynára ďalšia krásna žiarivá hviezda. Spika? A moje šialenstvo pokračuje, obúvam si teplé ponožky, obliekam froté župan a po špičkách, aby som nikoho nezobudila, pochodujem cez celý dom, otváram dvere a vychádzam do predzáhradky, aby som sa presvedčila, či je to ona.

Je. A keď sa mi podarí trochu rozhľadieť, dokážem rozlíšiť všetky hviezdy patriace k zvyšku súhvezdia Panna, akoby vyvesenému kdesi na východe - Panna mi totiž vždy vzhľadom pripomínala šaty, sušiace sa na šnúre.

Veľký voz ešte stále poctivo udržiava rovnováhu postavený na oji, ale o čosi vyššie, odkrývajúc pod sebou ležiaceho Pastiera s najjasnejšou hviezdou Arktúrom. Veľký pes straší už oveľa južnejšie, Orión tiež a Blížencov už dávno nemám nad hlavou.

Sú tri stupne Celzia a doma je omnoho teplejšie.

Doma preštudujem encyklopédiu a trochu nespokojne sa zatvárim, keď si uvedomím, že kým na oblohu vyjdú aj Váhy, či nebodaj Škorpión, už budem dávno spať. A pritom vidieť Škorpióna je jedným z mojich snov, ktorý je ťažké vyplniť... V zime ho vidno príliš neskoro (teda ak ho vôbec je vidno pred brieždením) a v lete by mal byť vidno len pred súmrakom... Čiže nevidno.

00:20

Počas mojej nočnej adventúry si spomeniem, že Téma týždňa na blogu je Nočná obloha a v náhlej inšpirácii chytám pero a zošit, neskôr notebook a myš. Nevnímam, čo sa deje na oblohe, len mám nastražené uši, či sa nebudia rodičia.

1:48

V strešnom okne ešte stále vidno Leva a jasnú Spiku. Orióna, Blížencov, Veľkého psa a Malého psa už nevidím vôbec, zmizli za strechami domov a v svetle pouličných lámp na juhozápade. Nemôžem však odolať a opäť sa obliekam, aby som mohla nazrieť von, čo sa pomenilo v širokouhlejšom zábere.

Veľký voz leží vykotený, pod ním takmer prikvačený Pastier. Panna sa pohla tak, že len Spika vykúka spoza susedovho domu. Váhy nevidno. Interesuje ma však jasná hviezda na severovýchode, takmer na obzore pod Pastierom. Na chvíľu sa chvejem v bláznivej a úplne absurdnej domnienke, že je to Škorpión, ale ihneď si uvedomím, že je to blud.

"Do prdele..." šeptom hreším, že neviem, čo je to za súhvezdie. Encyklopédia však je schopná odhaliť mi pravdu - je to Drak. Krásny, roztiahnutý cez horizont s nečakane žiarivými hviezdami.

2:09

Presne tento čas ukazuje okienko v pravom dolnom rohu na mojom notebooku. Pardon, už nie, už je 2:10. Teda nie, o chvíľu bude pol tretej... Myslím, že za dnešok a včerajšok som toho videla dosť. Váhy už neuvidím, o Škorpiónovi môžem leda tak snívať, ale predsa som spokojná, opäť som si rozšírila svoje astronomické obzory.

Ak by ste sa náhodou pýtali, čo je také fascinujúce na horiacich guliach plných hélia a vodíka kdesi tak ďaleko, že svetlo odtiaľ putuje aj milióny rokov, môžem vám povedať len toľko, že je to krásne. Možno tú krásu vidíte aj vy, ale predsa ma nepochopíte. Pre mňa totiž krása hviezd spočíva aj v niečom inom - hviezdy sú mojimi priateľmi. Medzi nimi môžem byť slobodná, šťastná, môžem odfiltrovať všetko pozemské a nechať sa unášať do nekonečnosti vesmíru. Milujem hviezdy, milujem vesmír.

A vesmír ako celok, v tom vidím ešte viac, ako fascináciu, slobodu a uvoľnenie. Znie to divne, ale vesmír je mojou vierou. Môžem sa naňho spoľahnúť, existuje celkom neodškriepiteľne a nikto nenájde argument, ktorým by jeho existenciu vyvrátil. Vesmír je spravodlivý a každý v ňom má svoje miesto. Nemusím sa k nemu modliť, nemusím mu prinášať obete... Je tu a navždy tu bude. Milujem ho.

Nočná obloha je teda bránou do niečoho ešte úžasnejšieho a krajšieho... A viete čo? Prajem Vám dobrú noc.

Ako som prišla o nervy...

Wed, 12 Jan 2011 23:52:06 +0100

Jedna z vecí môjho života, za ktoré som naozaj vďačná, je to, že som vo všeobecnosti zdravý človek. Isteže, mám zhoršený zrak, nedokrvené končatiny, prapodivnú vlasovú pokožku, boľavú chrbticu a hrozbu dedičných ochorení, ale moja imunita je výborná, nebývam často chorá, nemám alergie ani podobné nepríjemnosti a moje zuby sú vďaka genetike rovné, čiže nemusím nosiť strojček. K lekárovi teda nechodievam často, lieky užívam zriedka a som za to skutočne a naozaj vďačná.

Hlúpo paradoxné je, že človek si tú vďačnosť naplno začne uvedomovať až vtedy, keď jeho telo pochytí ľútosť, že už dávno nenavštívilo mestskú polikliniku.

A obdobie ľútosti mojej existencie zrejme práve začala. Alebo je štrajk či truc, ja neviem. Každopádne, v decembri (ako som už spomínala), som bola dvakrát na rontgene kvôli dvom rozličným opuchom. Jeden z tých opuchov, konkrétna lokalizácia - štvrtý prst ľavej nohy a okolie, sa však rozhodol vzdorovať a pretrvať až do tretiny, možno polovice januára.

Už sa tváril, že je na ústupe, no v nedeľu v noci ho pochytilo dáke šialenstvo a opäť rozbolel, čiže v pondelok ráno som si to namierila k obvodnému lekárovi. Po dlhých úvahách, či mi spraviť odbery alebo nie, ma poslal opäť na chirurgiu. A tak som s boľavou nohou mašírovala krížom cez celé mesto, veď čo.

Pán doktor so sestričkou na chirurgii na mňa zrejme skúšali taktiku dobrého a zlého policajta, keď doktor bol úplne nevrlý a sestrička si nevedela odpustiť pár výrazne familiárnych výrokov ako "zlatuško", "miláčik", "chudátenko" a podobne.

Nakoniec mi predpísali ďalšie antibiotiká (mimochodom, nezaberajú) a objavili "mykózu nôh", ktorá mykózou nie je, je to len koža vysušená od neustáleho máčania v liehových zábaloch. No a poslali ma preč s tým, že sa mám o dva dni vrátiť na kontrolu.

V stredu (čiže dnes) som teda prišla na dohodnutú kontrolu. Kým ma vzali do ambulancie, cez dvere som počula nesmierne interesantný rozhovor dvoch sestričiek o dákych bordových šatách, čo mala zrejme jedna z celebrít na plese v opere. Keď ma prijali, zistili, že opuch sa vôbec nezmenšil, vypracovali nové závery a poslali ma na reumatológiu.

Keďže som nevedela, kam presne mám ísť, zašla som za paňou na informáciách. Vraj kvôli veku zrelých šestnásť rokov patrím ešte na detské (čo je zrejme logické), tak ma navigovala na detské oddelenie. Na detskom oddelení som však reumatológiu nenašla ani na informačnej tabuli (uznávam, že to môže byť spôsobené zlyhaním z mojej strany), tak som sa vrátila do hlavnej budovy a svojpomocne si vyhľadala reumatológa pre dospelých.

V čakárni pred reumatologickou ambulanciou je rozkošne. Je plná zubných protéz, baretiek, šedivých vlasov a barličiek. Príjemne som sa pobavila na udýchanom starom pánovi, ktorého v čakárni už čakala manželka s výčitkou, prečo nešiel výťahom.

"Ja výťahom neverím!" zaťato vyhlásil a sadol si k manželke.

Zvyšok môjho pobytu tam však už nebol taký veselý. Reumatológ ma sfúkol, že nemám žiadne odbery ani záznamy, na moju pomaly odumierajúcu končatinu sa ani nepozrel a poslal ma obvodnému. To som bola už pekne nervózna, vyplašená z toho, že zatiaľ nik nevie, čo mi je, a tiež naštvaná, že mi nadávajú za niečo, čo nie je mojou vinou. Narástla mi hrča v hrdle a ledva som si dohodla termín na budúcu stredu.

Keď som odtiaľ vypadla, nahromadené negatívne emócie sa zo mňa začali vyplavovať v podobe sĺz. Poceste k obvodnému som sa mierne upokojila, avšak bolo to prd platné. U obvodného som sa od nervov rozplakala zas, pretože ma takmer sfúkol aj on za to, že kretén reumatológ mi nedal žiadne informácie, aké odbery mi to vlastne majú spraviť.

Tak mi jednoducho len odobrali krv. Ani nechcem vedieť, koľko adrenalínu a iných hormónov v tej vzorke bude.

Keď to šialenstvo skončilo, vyslovene som sa tešila na tú odpoveď z dejepisu, na ktorú som nebola pripravená. A to idem budúcu stredu okrem reumatológovi ešte aj zubárke, mňamky, mňamky.

Ešteže som vo všeobecnosti zdravý človek. Ale potom mi povedzte, ako má byť človek spokojný so slovenským zdravotníctvom.

Na konci...

Fri, 31 Dec 2010 12:00:00 +0100

Sme opäť na konci. Alebo na začiatku, záleží len na tom, odkiaľ sa kuknete... Treba už len počkať do polnoci, prekročiť pomyselnú hranicu ohňostrojov, prípitkov, správ v mobile a podobných záležitostí... Bum. 2011.

Mám posledných pár hodín na rekapituláciu... Našťastie môžem hrdo prehlásiť, že toto bol dobrý rok.

Rok dúhy na líci.

Rok červených topánok, v ktorých tak sympaticky a prijateľne vytŕčam.

Rok úžasných ľudí, ktorí už jednoznačne patria do môjho sveta.

Rok uvedomenia mnohých vecí.

Rok smiechu, milovaných úsmevov, objatí, priateľov, najlepších chvíľ.

Rok vlastnej identity.

Rok zmien a chýb a strát, ktoré ma bolia, ale predsa ich viem prestáť.

Rok bláznov, mandaríniek, iných svetov, slnka, slobody...

Rok fotografií a cestovania.

Rok splnených prianí.

Rok nádeje, viery vo vlastné hodnoty a poézie.

Rok Billy Talent, rok Offspringu, rok Marilyna Mansona, rok Lady Gaga a Shakiry, rok Fragile, rok Xindlu X a Kryštofa...

Rok kadečoho, kadokoho, kdekoho, kohokoľvek, čohokoľvek, všetkého a ničoho, koho čoho, koho čo.

Rok Big Bang Theory.

Rok anjelov a démonov... ...holubov, sýkoriek, sovičiek...

Rok morzeovky. .-./---/-.-//--/---/.-./--.././---/...-/-.-/-.--//.-.-.-

Rok skla, krehkosti, priezračnosti, sĺz, mozaiok, vitráží a vzduchu.

Rok gotiky.

Rok ovocia a granátových jabĺk, mytológie, vesmíru, hviezd a nekonečnosti.

Rok líšok!

Rok neschopných múz, a predsa umenia.

Rok bez momentu mimo lásky.

Rok farieb a zvukov v prieniku farboslepoty a hluchoty.

Rok latinčiny, nemčiny, taliančiny, angličtiny, ruštiny, esperanta a aj iných pofidérnych rečí.

Rok možností aj nemožností, možného aj nemožného.

Rok mňa a pre mňa a odo mňa pre vás. MÔJ ROK.

...rok ešte všeličoho, na čo nemám myšlienok ani síl... ...rok toho, čo ma napĺňa energiou do budúcnosti...

Desať, deväť...

Šesť, päť...

Tri...

Dva...

Jedna...

(šampanské)

Želám Vám všetkým šťastný nový rok.

Asymetrická noha, Silvester a geekovanie

Wed, 29 Dec 2010 19:57:49 +0100

Ak si spomínate, prednedávnom som mala asymetrické, čiže opuchnuté líce. No, a neprešiel ani mesiac a je to tu zas, ibaže v inej telesnej partii. Najnovšie sa ráčila opuchnúť moja ľavá noha. To poteší.

Moja telesná konštrukcia zrejme štrajkuje. Alebo jej bolo ľúto, že celý rok nebola na rontgene a preto si to doháňa počas decembra. Našťastie, zlomené, ani prasknuté, ani narazené nič nemám, tak len topím nohu v benzoliehu a vatových tampónoch. Noha pobolieva, keď na ňu stúpim, inak je v pohode, ale hlavne ráno krívam, pretože je ešte stuhnutá a boľavá.

V podstate sa to dá prežiť, samozrejme, ak neberieme do úvahy, že podstata podstaty je v podstate nepodstatná. Len dúfam, že do Silvestra budem OK, pretože plánujeme s kamarátmi každoročný silvestrovský výstup na Záruby, a to si v žiadnom prípade nechcem nechať ujsť! Už som musela upustiť od výpravy do Dechtíc za spolužiačkou a jej zverstvom - Krištofom, ktorý má oči trochu ako ja, ostatnými mačencami a Robinom, psiskom. Snáď si to budem môcť nahradiť po Novom roku =)

Ach, len aby na Silvestra bola zdravá okrem mojej nohy aj Lucinka... Ak mi chcete pomôcť, pošlite pozitívnu energiu telepatickou linkou =) Lu je veľmi citlivé médium, určite ju zachytí =D

Ďakujem ;)

A inak si žijem v mieri. Vianoce neskončili fiaskom, čo pokladám za veľký úspech, a dokonca sa Ježiško nesmierne posnažil. Áno, je to tak, skutočne mám doma originál CD Billy Talent III. ! Aj cez zabandážovanú nohu skáčem od radosti. Hop!

Mimochodom, po týchto Vianociach zo mňa bude vzdelanec =D Sväté písmo, prehľad literátnych klasikov dvadsiateho storočia, Sofiin svet - dejiny filozofie, zbierka poézie (Urbanovej), to sa len tak nevidí =D

Prázdniny sú zatiaľ vydarené, takmer každý večer sa zliezame s kamarátmi u Lucie a hráme Activity - spoločenskú hru, kde ústne opisuješ, znázorňuješ pantomímou alebo kreslíš aktivity, ktoré sú napísané na kartičkách. Ach, hlavne tá pantomíma... =D Ale jednoznačne najlepšie sú hlášky, ktoré padnú, keď sa niekto snaží uhádnuť, o čo ide. "Sociálny agregát!" xD

Ya, we are the geeks... But just a little bit.

And... I am not insane. My mum had me tested.

Teším sa, pretože...

Thu, 16 Dec 2010 20:05:59 +0100

*sa líčko zo stavu "marhuľa" redukovalo do stavu "egreš"

*mi včera Nesinka zdvihla ♥

*mi prišlo oznamko od Betky

*sa môj zoznam priateľov rozrástol o jedného člena (menovite Jana) nielen na facebooku

*mi dnes rodičia dovolili zostať doma kvôli zdravotnému stavu

*sme na biologickom krúžku taká dobrá partia ľudí

*budeme pitvať kapra

*som konečne bola vo Viedni (hoci to bolo už minulý piatok)

*môj článok "On" k Téme týždňa "Môj vzor" sa dostal do výberu najlepších

*som dnes na nočnej oblohe identifikovala Arktúra (Pastier), Spiku (Panna), Denebolu a Regula (Lev), Kastora a Polluxa (Blíženci), Polárku (Malý voz), Síria (Veľký pes), Prokyóna (Malý pes), Betelgeuze, Bellatrix a Rigela (Orión) , Aldebarana (Býk) + súhvezdia Kasiopeju, Zajaca a Veľký voz

*The Big Bang Theory nikdy nesklame

*na Slovensku existuje jeden talentovaný autor, ktorý kreslí neskutočne vtipné komixy a sprístupňuje ich verejnosti prostredníctvom istej nemenovanej sociálnej siete

*som si dnes navarila krupičnú kašu bez potreby volať hasičov (*nevie variť*)

*som vzduch!

*existuje kopec ďalších vecí, na ktoré si momentálne nespomeniem, ale aj tak mi dokážu vykúzliť úsmev na tvári

Vaša oxymoronická dúhová rozfúkaná líštičkovská bláznivá FOX

oxymoronická dúhová rozfúkaná líštičkovská bláznivá FOX

dúhová rozfúkaná líštičkovská bláznivá FOX

rozfúkaná líštičkovská bláznivá FOX

líštičkovská bláznivá FOX

bláznivá FOX

*FOX

Odumrel mi zub.

Tue, 14 Dec 2010 20:19:16 +0100

Už viackrát som bola svedkom prirovnaní typu - cítim sa ako amputovaná ruka, prípadne odumretý zub; je dokonca možné, že som ich sama použila. No počas dneška zisťujem, že na stavy výnimočnej psychickej deštrukcie sa oveľa viac hodí prirovnanie - cítim sa ako človek, ktorému odumrel zub.

V podstate samotná skutočnosť, že človeku odumrel zub, nie je až taká hrozná. Zub môže i naďalej vykonávať mechanickú funkciu, až po čase začína černieť (čo je problém len z hľadiska estetiky) a krehnúť (čo už je problém aj z hľadiska prijímania potravy a spol. xD ). Problém s odumretým zubom nastáva vtedy, keď na to príde váš zubár a pokúsi sa vás liečiť.

Môj zúbok, šestka vpravo dole, bol už dvakrát vŕtaný a dvakrát plombovaný. Tak prečo ho nerozvŕtať tretí raz? Nuž, tak mi ho pani zubárka rozvŕtala, odstránila plombu a narvala mi do vzniknutej diery fluórovú hmotu, vraj na preliečenie zubných kanálikov. A hajde do školy.

Spočiatku sa všetko videlo fajn. Matematika prešla v poriadku, dokonca som sa vedela sústrediť na hlúpe grafy funkcií, ktoré preberáme už niekooľký raz. Ale na dejepise nastalo peklo. Začalo mi byť zle, polovica úst mi trnula a bolela, navyše som dostala hlad. A keďže príroda je príroda, potrebovala som nutne niečo zjesť. Au. (cenzúra)

Angličtinu som ledva predýchala, keď prišla záchrana v podobe ibalginu od Ninky. A hoci som čakala celú biológiu, kým zaberie, nakoniec zabral, vyučovanie skončilo a mohla som ísť domov. Pár hodín to bolo fajn, zub nebolel, keď som ho priveľmi nedráždila, dokonca sa mi podarilo navečerať sa, ale teraz je to už zase mizerné... Pravé líce mám nepatrne, no predsa rozlíšiteľne napuchnuté a horúce, zub bolí a trnie naraz, a keď sa snažím usmievať, aby som do tela vyplavovala aspoň trošku endorfínov, aj ten úsmev sakramentsky bolí. Tak mi povedzte, ako má človek na bolesť nemyslieť, keď sa ani usmiať nemôže?

Navyše, chcela som sa potešiť aspoň telefonátom mojej milovanej Nesis. A viete čo? Nezdvíha.

Drahá Nesinka, keď toto budeš čítať, dúfaj, že zub ma už nebolí ;) Intenzívne na teba myslím, ale nevolaj mi, zavolám ja tebe, potrebujem prevolať minúty (A) Snáď sa máš dobre, chýbaš mi.

Poučenie? Deti, umývajte si zuby. S kazmi sú len problémy.

On

Thu, 09 Dec 2010 19:19:10 +0100

"Ja

Občan študent cynik rojko erotický maniak

Enfant terrible* papierového sveta

Namiesto tváre dymiaca cigareta" (Reportáž z prázdneho bytu; Dnes nie je Mikuláša)

Takto sa opísal sám. Básnik, spisovateľ, textár a publicista, znamením strelec, miestom narodenia Košičan, v konečnom dôsledku aj manžel a otec. Pán Jozef Urban. Môj vzor.

Môj vzor - tuhý fajčiar, človek, ktorý si rád vypil, bohém, zarytý ateista, cynik, rebelant a rocker, ktorý si dlho nepožil... Umrel, ešte kým bol živý**, plný múz a plánov do budúcnosti, nedokončených projektov. Smrť mu prešla po tvári roku 1999 počas autonehody vo veku 34 rokov, príliš skoro aj pre akéhokoľvek človeka, nieto ešte pre umelca...

Avšak nie je človekom, ktorého by som pokladala za svoj vzor kvôli životu, akým žil. Dôvod môjho obdivu je niekde inde - v jeho nesmierne dokonalom talente pracovať s myšlienkami a pocitmi, vkladať ich do slov v nezvyčajnej a veľmi emotívnej podobe, v schopnosti vytvárať viazaný aj voľný verš s takými myšlienkovými väzbami, že ma tu nútilo myslieť ešte intenzívnejšie ako obyčajne. Často sa mi stáva, že ma jeho básne dojmú k slzám, melanchólii alebo k smiechu, a nie je to len tým, ako dokonale sú spracované a premyslené. Ide o to, že hoci zachytával pohľad na úplne inú vekovú aj spoločenskú vrstvu, predsa v množstve veršov nachádzam seba. Jozef Urban mi pričasto hovorí z duše.

Ale hoci mne hovorí z duše, vám celkom iste nehovorí nič. Ak jeho meno poznáte, tak vám gratulujem. A ak vám kdesi na okraji vedomia pláva meno Milo Urban, rýchlo si ho vyhoďte z hlavy. Nie je to on, nemá s ním nič spoločné. Nerada ich dávam do súvisu, nakoľko obaja pochádzajú z iných spisovateľských sfér.

A predsa tvrdím, že jeho tvorbu poznáte, len si to neuvedomujete. Viete, kto je autorom textov Voda, čo ma drží nad vodou od skupiny Elán, alebo Vráť trochu lásky medzi nás od Money Factory? Jozef Urban. Viete, že známa slovenská speváčka Zuzana Smatanová sa v mnohých prípadoch viac než len inšpirovala Urbanovými básňami? Bola som skutočne prekvapená, keď som počúvala a čítala jej texty a spoznávala celé úryvky z básní. Avšak, už sa tým nezaoberám, viem, že to nezmením. Len ma to občas zabolí, keď počujem z rádia veľkú myšlienku pretransformovanú do úplne inej významovej roviny...

Jozef Urban má na mňa veľký vplyv. Mnohé prvky, ktoré využíval, sa stali drobnými symbolmi môjho života, mnohé verše viem recitovať spamäti, často sa mi stane, že nenájdem v rozhovore lepšiu odpoveď, ako citovať Urbana. Čím to je? Pre jeho absolútnu pravdivosť, nadhľad, s akým písal, iróniu, schopnosť ponoriť sa do hĺbky veci a objavovať nové.

"Rastieme

S každým dňom vyššie do neba

s každým dňom hlbšie do zeme" (Reportáž z prázdneho bytu; Dnes nie je Mikuláša)

Jozef Urban bol frajer.

"To bylo pánbíčků a blbejch řečí

Život je frajer ale já jsem větší" (Život je frajer; Dnes nie je Mikuláša)

Jozef Urban nerozumel jazzu, ale hoci sa občas pýtal, prečo je to tak, nakoniec nepotreboval vedieť dôvod. Napokon, človek nemusí jazzu rozumieť, aby bol frajer.

"Nehovor prečo nerozumiem jazzu

Viem to aj sám" (Dnes je Mikuláša; Dnes nie je Mikuláša)

Tiež nerozumiem jazzu. Ale ešte neviem, či som frajer aj ja.

Jozef Urbal miloval Beatles. Často sa nechával inšpirovať Lennonom, zachytával do básní malé úryvky z jeho života, napríklad vzťah s Yoko Ono a Lennonovu smrť.

"Lennon si vzal škaredú Japonku

a žiť znamenalo postupne prichádzať na to prečo

bola

krásna" (Fonotéka; Dnes nie je Mikuláša)

Aj táto časť Urbanovej tvorby ma ovplyvňuje - ako postupne s vekom prichádzam na všetky narážky na Beatles, ktoré použil, zamaskované do metafor, začínam Beatles počúvať aj ja sama, hoci som ich kedysi nemohla ani cítiť. Aj práve teraz si pospevujem Imagine...

A predstavujem si, aké by to bolo, keby Jozef Urban ešte žil. Myslím si, že by ho doteraz bolo počuť na slovenskej literárnej a hudobnej scéne, že jeho meno by nevymizlo, ako sa to stalo po jeho smrti. Veľmi by som sa s ním chcela stretnúť, alebo mu aspoň poslať list. Možno by som išla na nejakú besedu s ním a dala si podpísať knihu, možno, možno... Teraz sa to už nedozviem. Všetko, čo môžem, je opakovane si požičiavať jeho knihy v knižnici, snoriť na internete po kadejakých informáciách o ňom, rozširovať literárne obzory mojich kamarátok, hlavne Lucie, no najnovšie aj Katky, Vierky, Deny a Vendulky, a veľmi túžiť navštíviť aspoň jeho hrob.

Pretože Jozef Urban, hoci vzrastom nebol vysoký, svojou zúrivosťou a talentom prerástol mnohých. Bol práve taký, ako názov jeho prvotiny - Malý zúrivý Robinson. A v tomto sa naňho podobám, tiež som malá a zúrivá, mám svoj ostrov ako Robinson, ostrov bláznov, kde sa číta poézia a každý má niekoho rád***. Dúfam, že sa mi podarí postupne zdokonaľovať svoju poéziu, a hoci viem, že sa Jožinkovi nikdy nevyrovnám, chcem sa mu aspoň priblížiť.

Ktovie, kde končia ľudia po smrti... Nebo či peklo, existujú vôbec? Ale ak hej, tak jedného dňa sa s ním stretnem tam dole v pekle. Lebo nebo je iba pre členov.

"Keď rozdávali Poéziu

s nadávkami sa vtisol do radu

A neudrelo mu to na mozog

keď začal písať svoju baladu" (Balada o Jožinkovi; Dnes nie je Mikuláša)

"Tak jeden chlapec zmeškal návrat

do džungle medzi gorily

k pomníčkom bláznov kladiem sviečky

na dôkaz že sme tvorili

Na dôkaz že sme mali slová

s rezonanciou veľkých gest

na dôkaz že sme milovali

a mali mlieko chlieb a česť" (Malý zúrivý Robinson; Malý zúrivý Robinson)

Pán Urban, ďakujem Vám za to, že ste boli a že ste. Lebo hoci Vaše telo je mŕtve, Váš duch žije. A bude žiť.

S láskou ja

*enfant terrible: hrozivé dieťa

**Umrel, kým bol živý: parafráza na Paula Coelha, myslím, že z knihy Záhir. Hodilo sa mi to tam.

***"kde sa čítala poézia a každý mal niekoho rád": verš z básne Život je frajer

Mimikry

Sat, 04 Dec 2010 18:55:45 +0100

Áno, viem, že som sľúbila častejšie prispievanie na blog a skutočne som som to chcela aj dodržať. Nie však mojou vinou som musela vytiahnuť svoje mimikry a začať sa schovávať pred svetom blogov, RPG, facebooku a internetu celkove...

Avšak napriek tomu mám nutkavú potrebu aspoň raz za čas mimikry odhodiť a zjaviť sa... Preto sem hodím aspoň avízovanú druhú báseň, čo vyšla z môjho pera ;)

Dúfam, že sa bude páčiť, amici (priatelia) =)

Mimikry

Je fajn byť
za hranicou
bláznovstva
a smiať sa
na výrazoch
tých, čo nepochopili.
Je fajn byť
génius
aspoň medzi rečou
mať svoje mimikry
a smiať sa
na výrazoch
tých, čo vedia,
že som blázon.
Je fajn byť.

Venované ľuďom, ktorí si to zaslúžia, géniom a bláznom v jednom, ktorí vyhrali svet a svet vyhral ich.

Venované osobám pre mňa najdôležitejším z radov priateľov - Lucke a Miške, na ktoré nedám dopustiť.

Aničke, Gabike a Katke, ktoré mi chýbajú; a tiež Silvinke, ktorá pre Aničku veľa znamená a preto veľa znamená aj pre mňa.

Denisovi, ktorý navždy ostane v mojom srdci ako ten naj, nech sa stane, čo sa stane.

Vendulke, Katke, Dene, Vierke, Ninke, Saške, Kači, Mišovi a Kvasovi, vďaka ktorým je môj školský deň vždy krásny.

Palimu, ktorému by sa moja báseň nepáčila, lebo je to vedec a nie umelec, ale napriek tomu je to blázon.

Lucke, Adi, Katke a Betke, vďaka ktorým sa vždy usmievam na obrazovku notebooku.

Všetkých vás ľúbim.

Naveky amen.

Interferencie...?

Sat, 20 Nov 2010 00:39:23 +0100

Prírodopisný film: ...Nočnou krajinou sa mihol ryšavý líščí chvost. Oči líšky v tme svietia nazeleno. Ladné pohyby tela tejto neveľkej psovitej šelmy sú aj v tichu sotva počuť. Maskovacie schopnosti líške pomáhajú nepozorovane uloviť korisť a presunúť sa s ňou do nory. Líščia nora vyzerá ako...

^{Ale nie, veď to poznáte. A preskakuje mi, opäť. Líštička na chvíľu opäť zavítala vo svojej nore a kým zmizne, chce tu čosi zanechať. Interesantné!}

Interferencie

Na drobné zrnká

lámeš

lúče slnka

topíš

v slzách dažďa

na oblohu

oblúkom

natieraš

rozmočené

v akordoch

šiestich

farebných

tónov

to tak krásne

ladí

dokonalý

reklamný

spot

na tvoju slávu

Všemohúci

Báseň, existujúca v dvoch verziách, na radu mojej mamy prerábaná a pomenovaná názvom Interferencie. Pred okamihom ste mali možnosť prečítať si konečnú verziu, a keďže je svet naruby, vraciame sa v čase k počiatkom tejto básne. Je oveľa viac polopatistickejšia, a ak ste neporozumeli hneď, možno vám viac objasní využitý motív.

Tento výtvor som napísala na popud našej šéfredaktorky v školskom časopise, teda, ani nie na popud, skôr som len dostala za úlohu prispieť nejakými básňami, a keďže nie som presvedčená o morálnej a celkovej vhodnosti všetkých mojich básní, vznikla táto. V súčastnosti už bezpečne odpočíva v e-mailovej schránke školského časopisu, aby sa jej mohli zmocniť grafici a spracovať ju do literárnej prílohy.

Ale teraz už prejdime priamo k základnému kameňu. Enjoy, friends!

Interferencie

Odjakživa lámeš lúče slnka
na drobné zrnká
topíš v čerstvých kvapkách dažďa
rozmočené natieraš
na oblohu
v šiestich farebných pruhoch
v dokonalom súlade farieb.
Aký si samoľúby,
že si takto robíš reklamu,
dobrotivý bože.

Čoskoro by malo zase čosi pribudnúť, snažím sa na svoj blog myslieť viac, než doteraz. Držte mi palce, ja budem vám ;)

Just fine. Asi.

Mon, 15 Nov 2010 22:06:31 +0100

Dni začínam hruškovým čajíkom, snažím sa smiať čo najviac, nechať smútok separovaný mimo mňa... Som náladovejšia ako kedykoľvek predtým, navyše sa mi stáva, že mám dve rôzne nálady súčasne. Život je akosi príliš okamihový a príliš rýchly, občas strácam slová, ale vždy sa ich snažím stratiť na správnom mieste. Hoci by sa dalo povedať, že času mám až-až, vlastne ho vôbec nemám. Nestíham sa obzrieť a už zase začína ďalší deň, týždeň, mesiac... Stáva sa zo mňa čoraz väčší asociál, ale necítim sa osamelá. Obava, ktorú som vyslovila v septembri, sa nepotvrdila. Tento rok nie je osamelý, hoci sedím v lavici sama. Mám pocit, akoby boli putá medzi nami ešte pevnejšie... Svojich spolužiakov som si obľúbila ešte viac, ale od tých, ktorých som nemala rada, som sa taktiež ešte viac odcudzila. Inak mi je dobre.

V poslednom čase mávam nutkavé potreby držať niečiu ruku, objímať, alebo čumieť na nebo. Hrdo hlásim, že včera som na nočnej oblohe seriózne identifikovala 11 súhvezdí... Priamo nad naším domom žiaria Blíženci a som z nich vcelku šťastná. A akosi podivne sa cítim naplnená tým, že viem, kde sa nachádza súhvezdie Líšky.

Úsmevy mi dodávajú silu. Milujem úsmevy od ľudí, ktorých milujem. A práve teraz sa mnou rozlieha akýsi zvláštny pokoj a mier... Viete, akoby som práve dosiahla taký melancholický pocit šťastia. Nič nie je tak, ako by malo byť, a počas dňa viem, s čím všetkým nie som spokojná. Ale teraz mi je fajn. Just fine.

Je toho ešte veľa, čo mám na srdci. Pridlho som sem nič nenapísala a cítim potrebu vložiť na blog kúsok zo seba... Ale je toho príliš veľa. Možno nabudúce... Možno niekedy, keď prestanem byť tak príliš vetrom rozfúkaná. A keď sa opäť dostanem k svojmu notebooku. Zatiaľ sa tu majte. Ľúbim vás všetkých, práve teraz v tomto okamihu ľúbim aj tých, ktorých nepoznám a nikdy nespoznám, aj tých, ktorých vlastne vôbec nemám rada. Lebo bez nich by tento svet nebol takým, aký je, a ani ten môj by nebol taký ozajstný, taký môj. Ďakujem všetkým za všetko.

Milujte a ostaňte milovaní.

PS: Prečo mi toto pripadá ako list na rozlúčku tesne pred samovraždou? Ale nie, nebojte, nechystám sa zomrieť, ešte tu chcem chvíľu strašiť.

Mozaika

Mon, 04 Oct 2010 12:31:17 +0200

Čas okolo mňa uteká príliš rýchlo, nestíham si uvedomovať nič, ani to, ako dlho som už nič nepridala... Ani teraz nemám veľa času, som na hodine informatiky a počúvam výklad o e-mailoch, čo ma akosi vôbec nezaujíma, preto hľadám únik tu... =)

Báseň je napísaná v podstate z donútenia, ale aj tak, páči sa mi =)

Mozaika

Zrátaj všetky moje vlasy,

odmeraj mi tep,

sprav inventúru kostí,

blúď mapou mojich ciev,

definuj mi pohľad,

uč sa rozoznať môj dych,

urči PH mojej kože,

a zrytmizuj mi krok,

pozri mi do vnútra,

spoznaj každý jeden gén,

odhaľ zázrak chémie,

či nájdi pravý tvar,

prejdi sa cez jazvy,

rozpitvi ma, ak chceš...

Už vieš, že žijem

a zisťuješ, kto som...

***

Ale nespoznáš ma.

Vnímaš len telo a to je málo,

telo patrí medzi ilúzie,

ak to chceš vedieť, ja som len sklo.

Iba sľúb, že ma nerozbiješ...

.-/..../---/.---/ xD

Mon, 20 Sep 2010 12:22:05 +0200

-.-/.-/--/.-/.-./.-/-/-.-/-.--//--/..//...-/-.--/-.-./../-/.-/.---/..-//--..--//--.././/.../---/--//-../.-../.../---//-./../-.-.//-././.--./.-./../-../.-/.-../.-//.-.-.-/

/-/.-/-.-//.--./.-./../-../.-/...-/.-/--//-/---/-/---//--..--//.-/.-.././/-./.././/.../---/--//.../..//../.../-/.-//--..--//--../..//-/./.-./.-/--..//.../---/--//../----//..-/.../.--./---/-.-/---/.---/../.-..//.-.-.-/

xD xD xD Vitajte v mojom svete xD Šibe mi.

Vzdušné zámky

Sun, 05 Sep 2010 22:43:23 +0200

Život vie všeličo brať, ale život vie všeličo aj dať. Dostala som novú nádej, môj krehký vzdušný zámok, čo sa na začiatku prázdnin rozbil, je po úspešnej rekonštrukcii a plne prístupný verejnosti =) Dostala som novú šancu uveriť, že skutočné priateľstvá existujú!

Ilúzia bola preč, ilúzia sa vrátila. Všetko je tak, ako má byť. Mám svoje Mandarínky opäť pekne pokope a ony majú jedna druhú. Rada by som ich objala a smiala sa spolu s nimi, ale som šťastná, že aspoň ony znovu vytvorili celok.

Frustrácia bola tu, frustrácia zmizla. Všetko je tak, ako má byť. Mám svojho Šmola, hoci zriedkavo pri sebe, ale s istotou, že ho mám. Boli medzi nami obdobia, keď sme sa nevedeli porozprávať. Boli obdobia, keď sme sa dlho predlho nevideli a strašne mi chýbal, ale to je preč. A je mi fajn, že je nám fajn.

Je viacero vecí, ktoré si nikdy nedovolím zobrať. Myšlienky, spomienky a sny. Hviezdy. Sandra. Anjeli.

Ale hlavne... Priatelia.

Hviezdy mi neber

Sat, 04 Sep 2010 23:50:17 +0200

Chýbajú mi hviezdy... Chýba mi to nekonečné prítmie tichých chvíľ, lesk v očiach a atmosféra noci... Noc je, ale kam sa podeli hviezdy?

Stratili sa, vzali mi ich ťažké mraky, nechcú mi dať to, čo je moje. Keď mám niekedy pocit, že neviem, kam patrím, alebo sa cítim osamelo... Stačí mi spomenúť si na tú pehavú mapu vesmíru... Vždy sa cítim strašne maličká, menšia ako maličká, úplne miniatúrna, ale nikdy ma to neskľučuje. Lebo ak aj občas nepatrím medzi ľudí, s ktorými práve som, patrím do vesmíru. Som jeho súčasťou, som dôležitá, milujem ho.

Mám svoje milióny hviezd, darčeky od ľudí, medzi ktorých patrím, aj keď s nimi práve nie som, a ktorí sú tiež moji. Malý Princ tiež daroval Exupérymu hviezdy a tie hviezdy sa vedeli smiať, mali silu šťastia a smiechu. Viete, akú silu majú moje hviezdy? Silu tanca. Keď si dám dole okuliare a nemusím pozerať na to, čo mi vnucuje tento svet, dokážem sa pozrieť práve tak, ako by mal pozerať každý človek. Dokážem sa pozrieť srdcom. Vtedy sa moje hviezdy roztancujú, všetky. Ale najkrajšie vedia tancovať Altair, Deneb, Vega, Castor, Pollux a Betelgeuze. To sú moje esá, milujem ich.

A... Mám na vás otázku. Čo robia vaše hviezdy?

Holuby

Fri, 03 Sep 2010 22:39:09 +0200

Holub, ktorého som poslala na Vesmírne časové stredisko, sa už vrátil aj s odpoveďou. Vraj je to tam u nich všetko v poriadku, buď je chyba v prijímači, alebo v spojení. Pôjdem sa dať prešetriť.

A je to čoraz divnejšie a divnejšie =D Mám fakt zmiešané pocity, v jednej chvíli sa mi zdá, akoby bol už minimálne november a školský rok v plnom prúde (áno, už sa učíme), v druhej chvíli sa cítim, akoby bol ešte len január minulého roka. Občas sa cítim ako zabehaná gympláčka, občas ako také malé prvácke kurča. Divnô.

Ale, len tak mimochodom, dnes sa už necítim tak osamelo a pesimisticky ako včera. Neviem, čím to je, že ma obchádzajú tak prudké zmeny psychického stavu, u mňa to nie je bežné, ale... Každopádne, v optimistickej nálade mi je lepšie, som vďačná za tú zmenu =)

A potrebujem krídla. Ako holub. Nie, nie, ako anjel (A)

A keď zaspávam, cítim pri sebe Sandru, trošičku... Teda, snáď je to ona =) Teším sa.

Vyzerá to na osamelý rok

Thu, 02 Sep 2010 20:31:34 +0200

Prvý deň v škole za mnou, som rada, že som sa po dvoch mesiacoch konečne videla s niektorými osobami, čo sú môjmu srdcu blízke =) Konečne, tie ich úsmevy, hlášky, áno, to mi chýbalo.

Ibaže... Dá sa tak povedať, že medzi nich nepatrím... Priznávam, v triede som tak trochu outsider, hoci si rozumiem s väčšinou triedy, nikto z nich nie je úplne z môjho vesmíru a ja nie som z ich vesmíru. A tak to dopadlo, že sedím sama. Ale dobre, nesťažujem sa, keď to takto aj ostane. Ninka a Saška sedia za mnou, to je fajn.

Ouch, pripadám si tak strašne pesimisticky...

Hey, Rebeka, don´t be afraid! It will be OK, I promise!

Hm... Welcome in the Madness. Again.

Posledné zbohom

Wed, 01 Sep 2010 21:11:00 +0200

Je čas na posledné zvrtnutie sa na päte, pohľad dozadu... A za sebou vidím dva mesiace prázdnin, ktoré naozaj prebehli tak rýchlo, akoby to bol jediný deň.

Poznámka pre mňa: Musím poslať holuba na Vesmírne časové stredisko, nech sa na to pozrú, naozaj to tam majú nejaké porúchané.

Prázdniny sú už uložené v rakve, pozostalí do čierneho odetí smútia okolo... Ja stojím na rozhraní dvoch protichodných pocitov. Mám sa tešiť, či desiť? Isto ma chápete. Nechcem zmrznúť v čase, naveky uväznená v auguste 2010, chcem sa pozrieť, čo bude ďalej, za pomyselnou smrťou jedných prázdnin. Ale obávam sa tých vecí, čo zajtra nebudú v rovnakom stave, ako som ich v júni zanechala...

Rakva padá do čiernej diery, každou sekundou je hlbšie, už takmer na jej dne. Hádžem ružu, bielu, aby som v tom hrobe nechala čosi zo seba, aby zo mňa ten pocit nevyprchal hneď... Hrobári robia svoju robotu, čoskoro z prázdnin ostane len spomienka...

Prosím vás o minútu ticha za mŕtve prázdniny.

Mám.