Svet je plný zvláštnych prekvapení. Jedným z tých súčasných prekvapení je pre mňa to, že vôbec píšem tento článok. Druhým, že som ešte stále hore a bez akejkoľvek psychickej či fyzickej ujmy. Som absolútne bdelá, ani oči nemám unavené, nepila som žiadnu kávu a dokonca som vstávala o siedmej a prešla som 40 km na bicykli.

Žeby skutočne fungovala moja teória, že Sting oblažuje myseľ výdatnejšie, než spánok? Viete, Sting je Sting - má úžasný hlas, úžasné texty, spieva nádherne, z jeho charizmy vekom vôbec neubudlo a z talentu už vôbec nie. Čestne prehlasujem, mám platonickú lásku, je to stovky kilometrov vzdialený starý chlap.

Áno, veľa ľudí mi tvrdí, že som zvláštna. Najmä moji rodičia. Nevadí mi to. Milujem Stinga, aj keď moji kamaráti sa za ním ani neobzrú, počnúc Luciou, ktorá si stále mýli pojmy "Offspring" a "Sting", končiac Jurom, ktorý neznesie nič, okrem jeho dnb, techno a podobných hovadín.

Možno niekto z mojich spolužiakov by bol schopný spočinúť uchom na Stingovej kvalite a oceniť ju, ale keď sme spolu, vždy si vyspevujeme skôr Horkýže Slíže, Hudbu z Marsu a záležitosti takéhoto typu, Sting plynie akosi pomimo. No uvedomila som si, že na jeho koncert túžim ísť rovnako (ba možno viac) intenzívne, ako na koncert Billy Talent. Je to skutočne pán spevák. Ani môj drahý Ben Kowalewics na ňho nemá. Sting je Sting. Očarujúci. Uchvacujúci. Myseľ i dušu oblažujúci. Ešteže mám Katku a Dorotku, čo ho ocenia. A môjho otca. Aj keď ten nemá čas.

No možno ho nemilovať?