Jedna z vecí môjho života, za ktoré som naozaj vďačná, je to, že som vo všeobecnosti zdravý človek. Isteže, mám zhoršený zrak, nedokrvené končatiny, prapodivnú vlasovú pokožku, boľavú chrbticu a hrozbu dedičných ochorení, ale moja imunita je výborná, nebývam často chorá, nemám alergie ani podobné nepríjemnosti a moje zuby sú vďaka genetike rovné, čiže nemusím nosiť strojček. K lekárovi teda nechodievam často, lieky užívam zriedka a som za to skutočne a naozaj vďačná.
Hlúpo paradoxné je, že človek si tú vďačnosť naplno začne uvedomovať až vtedy, keď jeho telo pochytí ľútosť, že už dávno nenavštívilo mestskú polikliniku.
A obdobie ľútosti mojej existencie zrejme práve začala. Alebo je štrajk či truc, ja neviem. Každopádne, v decembri (ako som už spomínala), som bola dvakrát na rontgene kvôli dvom rozličným opuchom. Jeden z tých opuchov, konkrétna lokalizácia - štvrtý prst ľavej nohy a okolie, sa však rozhodol vzdorovať a pretrvať až do tretiny, možno polovice januára.
Už sa tváril, že je na ústupe, no v nedeľu v noci ho pochytilo dáke šialenstvo a opäť rozbolel, čiže v pondelok ráno som si to namierila k obvodnému lekárovi. Po dlhých úvahách, či mi spraviť odbery alebo nie, ma poslal opäť na chirurgiu. A tak som s boľavou nohou mašírovala krížom cez celé mesto, veď čo.
Pán doktor so sestričkou na chirurgii na mňa zrejme skúšali taktiku dobrého a zlého policajta, keď doktor bol úplne nevrlý a sestrička si nevedela odpustiť pár výrazne familiárnych výrokov ako "zlatuško", "miláčik", "chudátenko" a podobne.
Nakoniec mi predpísali ďalšie antibiotiká (mimochodom, nezaberajú) a objavili "mykózu nôh", ktorá mykózou nie je, je to len koža vysušená od neustáleho máčania v liehových zábaloch. No a poslali ma preč s tým, že sa mám o dva dni vrátiť na kontrolu.
V stredu (čiže dnes) som teda prišla na dohodnutú kontrolu. Kým ma vzali do ambulancie, cez dvere som počula nesmierne interesantný rozhovor dvoch sestričiek o dákych bordových šatách, čo mala zrejme jedna z celebrít na plese v opere. Keď ma prijali, zistili, že opuch sa vôbec nezmenšil, vypracovali nové závery a poslali ma na reumatológiu.
Keďže som nevedela, kam presne mám ísť, zašla som za paňou na informáciách. Vraj kvôli veku zrelých šestnásť rokov patrím ešte na detské (čo je zrejme logické), tak ma navigovala na detské oddelenie. Na detskom oddelení som však reumatológiu nenašla ani na informačnej tabuli (uznávam, že to môže byť spôsobené zlyhaním z mojej strany), tak som sa vrátila do hlavnej budovy a svojpomocne si vyhľadala reumatológa pre dospelých.
V čakárni pred reumatologickou ambulanciou je rozkošne. Je plná zubných protéz, baretiek, šedivých vlasov a barličiek. Príjemne som sa pobavila na udýchanom starom pánovi, ktorého v čakárni už čakala manželka s výčitkou, prečo nešiel výťahom.
"Ja výťahom neverím!" zaťato vyhlásil a sadol si k manželke.
Zvyšok môjho pobytu tam však už nebol taký veselý. Reumatológ ma sfúkol, že nemám žiadne odbery ani záznamy, na moju pomaly odumierajúcu končatinu sa ani nepozrel a poslal ma obvodnému. To som bola už pekne nervózna, vyplašená z toho, že zatiaľ nik nevie, čo mi je, a tiež naštvaná, že mi nadávajú za niečo, čo nie je mojou vinou. Narástla mi hrča v hrdle a ledva som si dohodla termín na budúcu stredu.
Keď som odtiaľ vypadla, nahromadené negatívne emócie sa zo mňa začali vyplavovať v podobe sĺz. Poceste k obvodnému som sa mierne upokojila, avšak bolo to prd platné. U obvodného som sa od nervov rozplakala zas, pretože ma takmer sfúkol aj on za to, že kretén reumatológ mi nedal žiadne informácie, aké odbery mi to vlastne majú spraviť.
Tak mi jednoducho len odobrali krv. Ani nechcem vedieť, koľko adrenalínu a iných hormónov v tej vzorke bude.
Keď to šialenstvo skončilo, vyslovene som sa tešila na tú odpoveď z dejepisu, na ktorú som nebola pripravená. A to idem budúcu stredu okrem reumatológovi ešte aj zubárke, mňamky, mňamky.
Ešteže som vo všeobecnosti zdravý človek. Ale potom mi povedzte, ako má byť človek spokojný so slovenským zdravotníctvom.
Toto vie vždy potešiť, keď sa k človeku správajú, akoby to bola jeho chyba, že má nejaký zdravotný problém a do ambulancie prišiel len preto, aby doktorom znemožnil vypiť si kávu...
Skoré zmiznutie opuchu želám :)