"Ja
Občan študent cynik rojko erotický maniak
Enfant terrible* papierového sveta
Namiesto tváre dymiaca cigareta" (Reportáž z prázdneho bytu; Dnes nie je Mikuláša)
Takto sa opísal sám. Básnik, spisovateľ, textár a publicista, znamením strelec, miestom narodenia Košičan, v konečnom dôsledku aj manžel a otec. Pán Jozef Urban. Môj vzor.
Môj vzor - tuhý fajčiar, človek, ktorý si rád vypil, bohém, zarytý ateista, cynik, rebelant a rocker, ktorý si dlho nepožil... Umrel, ešte kým bol živý**, plný múz a plánov do budúcnosti, nedokončených projektov. Smrť mu prešla po tvári roku 1999 počas autonehody vo veku 34 rokov, príliš skoro aj pre akéhokoľvek človeka, nieto ešte pre umelca...
Avšak nie je človekom, ktorého by som pokladala za svoj vzor kvôli životu, akým žil. Dôvod môjho obdivu je niekde inde - v jeho nesmierne dokonalom talente pracovať s myšlienkami a pocitmi, vkladať ich do slov v nezvyčajnej a veľmi emotívnej podobe, v schopnosti vytvárať viazaný aj voľný verš s takými myšlienkovými väzbami, že ma tu nútilo myslieť ešte intenzívnejšie ako obyčajne. Často sa mi stáva, že ma jeho básne dojmú k slzám, melanchólii alebo k smiechu, a nie je to len tým, ako dokonale sú spracované a premyslené. Ide o to, že hoci zachytával pohľad na úplne inú vekovú aj spoločenskú vrstvu, predsa v množstve veršov nachádzam seba. Jozef Urban mi pričasto hovorí z duše.
Ale hoci mne hovorí z duše, vám celkom iste nehovorí nič. Ak jeho meno poznáte, tak vám gratulujem. A ak vám kdesi na okraji vedomia pláva meno Milo Urban, rýchlo si ho vyhoďte z hlavy. Nie je to on, nemá s ním nič spoločné. Nerada ich dávam do súvisu, nakoľko obaja pochádzajú z iných spisovateľských sfér.
A predsa tvrdím, že jeho tvorbu poznáte, len si to neuvedomujete. Viete, kto je autorom textov Voda, čo ma drží nad vodou od skupiny Elán, alebo Vráť trochu lásky medzi nás od Money Factory? Jozef Urban. Viete, že známa slovenská speváčka Zuzana Smatanová sa v mnohých prípadoch viac než len inšpirovala Urbanovými básňami? Bola som skutočne prekvapená, keď som počúvala a čítala jej texty a spoznávala celé úryvky z básní. Avšak, už sa tým nezaoberám, viem, že to nezmením. Len ma to občas zabolí, keď počujem z rádia veľkú myšlienku pretransformovanú do úplne inej významovej roviny...
Jozef Urban má na mňa veľký vplyv. Mnohé prvky, ktoré využíval, sa stali drobnými symbolmi môjho života, mnohé verše viem recitovať spamäti, často sa mi stane, že nenájdem v rozhovore lepšiu odpoveď, ako citovať Urbana. Čím to je? Pre jeho absolútnu pravdivosť, nadhľad, s akým písal, iróniu, schopnosť ponoriť sa do hĺbky veci a objavovať nové.
"Rastieme
S každým dňom vyššie do neba
s každým dňom hlbšie do zeme" (Reportáž z prázdneho bytu; Dnes nie je Mikuláša)
Jozef Urban bol frajer.
"To bylo pánbíčků a blbejch řečí
Život je frajer ale já jsem větší" (Život je frajer; Dnes nie je Mikuláša)
Jozef Urban nerozumel jazzu, ale hoci sa občas pýtal, prečo je to tak, nakoniec nepotreboval vedieť dôvod. Napokon, človek nemusí jazzu rozumieť, aby bol frajer.
"Nehovor prečo nerozumiem jazzu
Viem to aj sám" (Dnes je Mikuláša; Dnes nie je Mikuláša)
Tiež nerozumiem jazzu. Ale ešte neviem, či som frajer aj ja.
Jozef Urbal miloval Beatles. Často sa nechával inšpirovať Lennonom, zachytával do básní malé úryvky z jeho života, napríklad vzťah s Yoko Ono a Lennonovu smrť.
"Lennon si vzal škaredú Japonku
a žiť znamenalo postupne prichádzať na to prečo
bola
krásna" (Fonotéka; Dnes nie je Mikuláša)
Aj táto časť Urbanovej tvorby ma ovplyvňuje - ako postupne s vekom prichádzam na všetky narážky na Beatles, ktoré použil, zamaskované do metafor, začínam Beatles počúvať aj ja sama, hoci som ich kedysi nemohla ani cítiť. Aj práve teraz si pospevujem Imagine...
A predstavujem si, aké by to bolo, keby Jozef Urban ešte žil. Myslím si, že by ho doteraz bolo počuť na slovenskej literárnej a hudobnej scéne, že jeho meno by nevymizlo, ako sa to stalo po jeho smrti. Veľmi by som sa s ním chcela stretnúť, alebo mu aspoň poslať list. Možno by som išla na nejakú besedu s ním a dala si podpísať knihu, možno, možno... Teraz sa to už nedozviem. Všetko, čo môžem, je opakovane si požičiavať jeho knihy v knižnici, snoriť na internete po kadejakých informáciách o ňom, rozširovať literárne obzory mojich kamarátok, hlavne Lucie, no najnovšie aj Katky, Vierky, Deny a Vendulky, a veľmi túžiť navštíviť aspoň jeho hrob.
Pretože Jozef Urban, hoci vzrastom nebol vysoký, svojou zúrivosťou a talentom prerástol mnohých. Bol práve taký, ako názov jeho prvotiny - Malý zúrivý Robinson. A v tomto sa naňho podobám, tiež som malá a zúrivá, mám svoj ostrov ako Robinson, ostrov bláznov, kde sa číta poézia a každý má niekoho rád***. Dúfam, že sa mi podarí postupne zdokonaľovať svoju poéziu, a hoci viem, že sa Jožinkovi nikdy nevyrovnám, chcem sa mu aspoň priblížiť.
Ktovie, kde končia ľudia po smrti... Nebo či peklo, existujú vôbec? Ale ak hej, tak jedného dňa sa s ním stretnem tam dole v pekle. Lebo nebo je iba pre členov.
"Keď rozdávali Poéziu
s nadávkami sa vtisol do radu
A neudrelo mu to na mozog
keď začal písať svoju baladu" (Balada o Jožinkovi; Dnes nie je Mikuláša)
"Tak jeden chlapec zmeškal návrat
do džungle medzi gorily
k pomníčkom bláznov kladiem sviečky
na dôkaz že sme tvorili
Na dôkaz že sme mali slová
s rezonanciou veľkých gest
na dôkaz že sme milovali
a mali mlieko chlieb a česť" (Malý zúrivý Robinson; Malý zúrivý Robinson)
Pán Urban, ďakujem Vám za to, že ste boli a že ste. Lebo hoci Vaše telo je mŕtve, Váš duch žije. A bude žiť.
S láskou ja
*enfant terrible: hrozivé dieťa
**Umrel, kým bol živý: parafráza na Paula Coelha, myslím, že z knihy Záhir. Hodilo sa mi to tam.
***"kde sa čítala poézia a každý mal niekoho rád": verš z básne Život je frajer
Dojala si ma, celkom, akosi mĺkvo k slzám... obdivom, proste... nemám slov, zase si mi ich jeden krát ukradla. Dokonalé... Vari sa ako muž, básnik pohol v rakve od pamiatky, dojatia, vari, aj jeho to dostalo, nech je kdekoľvek, jeho duša vetrom odviata... možno umrel skoro, no jeho stopa, tak veľká ostala, u teba... u mnohých, do nes som tej stopy aj ja nositeľka. Dojatá... K slzám, celkom stratená... si... on... úžasné!
tiež som si pustila Imagine... ukradol mi znova dych, keď som čítala riadky tvoje, znova... opäť a stále! som dojatá, klaniam sa ti, skladám klobúk... jeho umeniu a aj tvojmu, pretože... pretože je to na jeho počesť nesmierne!
PS: hviezdičky som omylom dala zle... mali byt naplno :( mršky zelené!